Druhý a posledný ročník jedinej zlatej mince slobodného mesta Gdansk.
Zlato vzorky "917".
Zdravý, mincový exemplár so zachovaným hodinovým leskom na oboch stranách.
Priemer 22 mm, hmotnosť 8,00 g
Historik Jan Daniluk vo svojom článku "Ako v Gdansku pred 100 rokmi zúrila hyperinflácia a ako ju napravili" uverejnenom na portáli gdansk.pl píše o emisiách guldenov nasledovné: "V sprievodcovi po Gdansku vydanom v roku 1931 sa možno stretnúť so zoznamom miestnych rozdielov. Za takúto špecialitu bol popri výrobkoch z jantáru, liehovinách (machandel a goldwasser), údených rybích pochúťkach, leptoch zobrazujúcich historické pamiatky a kryštáloch vyrábaných v miestnych brusičských dielňach a gdanských poštových známkach uznaný gdanský gulden, ktorý sa používal už dlhší čas. Prijatiu guldenu však predchádzali veľmi búrlivé udalosti....
Dr. Volkmann pôvodne plánoval uskutočniť celú reformu bez poľskej účasti a prezentoval ju výlučne ako "vnútornú záležitosť" slobodného mesta bez poľskej účasti. Poľská vláda protestovala a požadovala, aby sa na území Gdanska zaviedla poľská marka, keďže je potrebné opraviť jeho finančný systém. Vec však stroskotala na Finančnom výbore Spoločnosti národov, ktorý zasa poukázal na to, že hospodárska situácia Poľska bola v tom čase príliš nestabilná. Bez toho, aby sme zachádzali do podrobností, bola napokon 22. septembra 1923 pred Finančným výborom Spoločnosti národov podpísaná osobitná dohoda o dôkladnej menovej reforme slobodného mesta. Gdanskú stranu zastupoval už viackrát spomínaný Dr. Volkmann a poľskú stranu Leon Plucinski, generálny komisár Poľskej republiky v Gdansku. Nová mena mala byť založená na britskej libre, ale v pomere 1:25, a jej zavedenie nemalo brániť (teoreticky) budúcemu menovému zjednoteniu slobodného mesta s Poľskom. Emitentom novej meny bola určená nová Banka Gdański, v ktorej akciovom kapitáli mali mať podiel aj poľské banky (v medzivojnovom Gdansku ich pôsobilo pomerne veľa).
Dramaticky sa zhoršujúca hospodárska a sociálna situácia v Gdansku však prinútila gdanské úrady na jeseň 1923 podniknúť ďalšie kroky, skôr než mohli ustanovenia uvedenej dohody vstúpiť v plnej miere do platnosti. Senát 20. októbra prijal zákon, ktorý zaviedol do obehu novú účtovnú jednotku s pevnou hodnotou a stanovil, že len do 1. decembra sa môžu používať iné platidlá (okrem nemeckej marky) (napr. už opísané šeky a poukážky). Na realizáciu týchto ustanovení bol Senát nútený vziať si novú veľkú pôžičku. Dňa 24. októbra začala svoju činnosť Gdanská centrálna banka (Danziger Zentralkasse). Vydávala prvé tzv. dočasné guldenky alebo guldenové poukážky, ktoré rýchlo vytlačili nemeckú marku. Zákon o dočasných guldenoch bol v jasnom rozpore s dohodou vypracovanou medzi Poľskom a gdanskými úradmi necelý mesiac predtým (v ktorej sa uvádzalo, že emitentom novej meny môže byť len Gdanská banka). Otázka menovej reformy v slobodnom meste sa opäť stala príčinou konfliktu, hoci krátkodobého - poľská strana čoskoro súhlasila s akceptovaním tzv. dočasných guldenov poľskými finančnými inštitúciami.
Napokon 20. novembra 1923. Gdanský senát prijal zákon o zavedení guldenu, ktorý treba považovať za formálny dátum zavedenia novej meny. V súlade s ústavou bola zároveň uzavretá príslušná dohoda s Poľskom. Ďalšie právne akty vydané v ten istý deň spresňovali emisiu novej meny (tzv. mincový zákon), resp. jej emitenta (t. j. Bank Gdański, ktorá po svojom vzniku v marci 1924 prevzala aktíva súčasne zrušenej, už spomínanej Gdanskej centrálnej banky). Razba kolkov pre mince a prvej série peňazí bola objednaná v Nemecku. Prvé guldeny dorazili do Gdanska 18. decembra 1923. Od 1. januára 1924 sa guldeny stali jediným platným platidlom v slobodnom meste Gdansk."
