Prvá ponuka!
Veľmi vzácna STRIEBORNÁ medaila zo série Kráľovská suita s vyobrazením Vladislava I. lakťového, autor Holzhaeusser, signovaná iniciálami I.P.H.F.
Kráľovská suita je jednou z najžiadanejších a najvyhľadávanejších medailových sérií v poľskej numizmatike, medaily do nej zaradené sa na aukčnom trhu objavujú mimoriadne zriedkavo a vždy vzbudzujú veľký rozruch.
Nádherne zachovaný exemplár s mimoriadne intenzívnym zrkadlením medaily, vďaka ktorému medaila pôsobí nádherne. Otvorené plochy jemne odreté, čo je typickým znakom mnohých medailí z obdobia poľského kráľovstva. Detaily vynikajúce.
Jemne ohnutá na okraji. Škrabanec na averze.
Uvedenie Kráľovskej suity si od aukcie k aukcii vyžaduje čoraz viac finančných záväzkov, čo potvrdzuje ich obrovskú popularitu medzi zberateľmi medailí z obdobia Kráľovskej Poľany.
Ponúkaný exemplár v pre suitu nezvyčajnom stave zachovania. Napriek tomu nám jej vzácnosť dáva istotu, že v aukčnej sieni bude veľa vzrušenia. Položka chýba v mnohých nám známych zbierkach, ktoré si za svoj cieľ vzali zozbieranie celej série.
Averz: poprsie Ladislava I. Krátkeho v zbroji s medvedíkom, vpravo pod poprsím iniciály rytca I. P. H. F.
VLADISLAUS LOCTICUS SEU CUBITALIS (Vladislav Krátky)
Reverz: Nápis v jedenástich riadkoch
CASIMIRI CUJAVIAE DUCIS FILIUS, TER EXUL, ET REDUX IN PATRIAM ET SOLIUM, DISJECTAS REGNI PARTES COLLEGIT, ET OBIIT A DOMIN 1333 AETAT 73 REG 13 D 2 MART (Syn Kazimíra Kujavského (kniežaťa), kedysi vyhnanec, po návrate do rodnej krajiny zozbieral a spojil roztrúsené časti štátu. Zomrel v roku Pána 1333 vo veku 73 rokov, vládol 13 rokov, 2. marca)
Striebro, priemer 45 mm, hmotnosť 41,87 g
Prvá sada medailí s vyobrazením poľských kráľov vznikla z iniciatívy Stanislava Augusta Poniatowského, ktorý ju koncom 70. rokov 17. storočia zveril dvornému medailérovi Jánovi Filipovi Holzhaeusserovi. Na reverze sady sa nachádzajú latinské vety oslavujúce činy a zásluhy zobrazenej osoby, ktorých autorom bol sám Stanisław August Poniatowski. Holzhaeusser zhotovil prvých jedenásť medailí a po jeho smrti v roku 1792 zvyšných dvanásť v rokoch 1792 až 1795 už zhotovil Jan Jakub Reichel.
Marta Męclewska vo svojej štúdii "PRAWDA I LEGENDA O MEDALIERSKIEJ SERII KRÓLY POLSKICH Z CZASÓW STANISŁAWA AUGUSTA" ("PRAVDA A LEGENDA O MEDALIERSKIEJ SERII KRÓLY POLSKIEJ Z CZASÓW STANISŁAWA AUGUSTA" ) píše takto: "...Stanisław August svoju novú medailovú sériu určite nie náhodou vplietol do o dve desaťročia staršieho programu výzdoby Mramorovej sály Varšavského zámku. Výber panovníkov pre výzdobu Mramorovej siene aj pre sériu medailí vychádzal z aury osvietenského veku. Absencia legendárnych panovníkov, potom stredovekých panovníkov, dokonca aj korunovaných (línia kráľov je neprerušená až od Vladislava Loketského), hovorí o vedomom obmedzení na tých, ktorí sa svojimi úspechmi najviac zaslúžili o dejiny Poľska. Bolo to v súlade s duchom kritického osvietenského historizmu, ktorý sa opieral o písomné dokumenty. Adam Naruszewicz, keď v roku 1777 posielal kráľovi prvý brulion Historyi narodu polskiego, napísal: "Historyia Piasts do Kazimíra Veľkého je skutočne len históriou vojenstva bez vedy, legislatívy, vlády, ekonomiky [...]". Dvadsaťdva portrétov v mramorovej sále hradu (a teda aj medailí) vzdáva hold a obdiv predchodcom Stanislava Augusta, ale rovnako vyjadruje aj vlastné ambície kráľa - napokon, hlavné miesto v kruhu panovníkov zaujíma obraz aktuálne vládnuceho monarchu v korunovačnom odeve, niekoľkokrát väčší ako ostatné. Natíska sa preto otázka, či sériu medailí nemala uzavrieť pôsobivejšia medaila s portrétom Stanislava Augusta? Je však pozoruhodné, že medzi všetkými medailami z obdobia vlády Stanislava Augusta sa nenachádza žiadne dielo, ktoré by predstavovalo kráľa v plnom majestáte. Jeho busty na obehových toliaroch sú krajšie. Na niekoľkých desiatkach príležitostných alebo udeľovacích medailí sa Stanislavova hlava objavuje v čisto klasickom štýle, len zriedkavo zdobená vavrínovým vencom. Skvostnejšie portréty vyhotovil, mimochodom na kráľovskú objednávku, dvorný medailér Jan Filip Holzhaeusser, napr. pre Stanislava Lubomirského, Szymona Bogumiła Zuga alebo - paradoxne - Fridricha Wilhelma II (v roku 1786). Ak by sme ho porovnali s medailami jeho súčasníkov z radov európskych panovníkov, Stanislav August pôsobí jednoducho skromne. Na druhej strane sa zachoval jediný jednostranný strieborný odtlačok (a voskový model uložený v Ermitáži) veľkej (priemer cca 80 mm) medaily so Stanislavom Augustom v majestátnom zobrazení poprsia, signovaný Holzhaeusserom. Nevyšla mimo mincovne a nie je na nej uvedený dátum. Predpoklad niektorých serióznych bádateľov (M. Gumowski, A. Więcek), že táto medaila bola pripravená ako záver medailérskej série a že sa uvažovalo len o náplni reverznej strany, je síce príťažlivý, ale nedokázaný. Napokon, na tejto medaile možno nájsť len málo analógií s korunovačným portrétom v Mramorovej sieni. Na druhej strane Stanisław Leszczyński vstúpil do medailovej série akoby "bočným vchodom". Ešte v roku 1797 správca mincovne Antoni Schroeder aj samotný kráľ písali o tejto sérii bez toho, aby Leszczyńského spomenuli. Preto sa približne v roku odchodu kráľa do Petrohradu alebo v roku jeho smrti rozhodlo o doplnení série o Leszczyńského. Je ťažké nájsť predlohu tejto medaily. Rapnicka na nej predpokladá prepracovanie obrazu Stanislava I. zo série 20 portrétov, pravdepodobne od J. B. Plerscha, ktoré zdobili hradné chodby. Reichlov medailón mohol byť použitý aj pre grafické vyobrazenia - od Christopha Weigla alebo anonymného autora z 18. storočia, s ktorým medaila "vykazuje podobnosť v zobrazení postavy kráľa, odevu a doplnkov". Na zvyšných 22 medailách vytvorených podľa Bacciarelliho malieb vidíme - ako sa im v danom období hovorilo - "bočné portréty", t. j. z profilu, zmenšené do kruhovej podoby, pri zachovaní najdôležitejších atribútov a insígnií umiestnených na maľbách, a dokonca s hlavou otočenou rovnakým smerom ako na portréte. Medailérske portréty sú štylisticky a technicky veľmi korektné, verné detailom: umierajúci rytier Vladislav Varnaňczyk na medaile tiež krváca z rany na spánku.
Pri rytí razieb si medailér možno pomohol kresbami (ceruzkou a čiernou pastelkou) Jána Szeymetzlera, ktoré vznikli v rokoch 1781 až 1783. Ide o verné zveličenia, zmenšené na vhodnú veľkosť približne 44 x 35 cm, všetkých 22 portrétov bývalých kráľov a ako 23., zmenšený na bustu, fragment korunovačného portrétu Stanislava Augusta. Na tomto mieste sa vráťme k otázke medaily s portrétom Stanislava Augusta. Bola by to 24. medaila v poradí. Záhadná - možno až príliš voľne spomínaná - je zhoda s účtom vystaveným 17. septembra 1797 kráľovskému kníhviazačovi Kilemannovi na 4 puzdrá pre 24 medailí. Takéto puzdro muselo mať rozmery minimálne 25 x 40 cm. Zachovalo sa aj ďalšie krásne numizmatické puzdro Stanislava Augusta na 40 kusov veľkosti toliarov, zdobené na vrchnej strane kráľovským superexlibrisom podobnej veľkosti 25 x 38 cm."
